o päť minút neskôr
Hlúčik očividne spokojných, koaličných priateľov, čakajúcich pred premiérovou pracovňou, upriamil zrak na rýchlo roztvorené dvere. Premiér, s vreckovkou na ústach, si rázne razil cestu na panské toalety. Tie ďaleko neboli. Aspoň nie tak ďaleko, ako jeho svedomie.
Dvíhal svoje telo z pokľaku a záchodovú dosku, ktorá mu ešte pred chvíľou krúžila nad hlavou ako hrôzožiara, vrátil na pôvodné miesto. Pravou rukou púšťal šumiacu vodu, pokým si ľavou utieral špinavé ústa. Tvár, ktorú mal teraz vo farbe zrelého patizónu, vo vyleštenom zrkadle nenašiel. Našiel v ňom iba 28 % svojho volebného úspechu. Zaliaty studeným potom, prikovaný k podlahe v miestnosti, do ktorej politicky patrí, premýšľal, kde urobil chybu.
Nevolal pán Lukašenko, ako si tak veľmi prial. Volala mama Róberta Remiáša.
