Jedna skupina žije na dvoroch našich gazdov. Gágajú, kotkodákajú a kikiríkajú. Keď sú maličkí, fotíme ich na veľkonočné pohľadnice, keď sú veľkí, oberáme ich o perie, grilujeme a obhrýzame ich kosti. Druhá skupina obýva klietky a voliéry. Škriekajú, spievajú a pískajú. Učíme ich opakovať slová ahoj, dobrý deň a idiot a zároveň pristávať na našom prste. Pokiaľ im nechýba talent, naučia sa to rýchlo, ale ak ten talent majú a nemá ho ich majiteľ, nenaučia sa to nikdy. Na tých väčších sa chodíme pozerať do voliér zoologických záhrad, kde na nich pokrikujeme, kŕmime ich zakázanými pamlskami a snažíme sa uhádnuť aspoň približne ich názvy. A tí poslední? Tí sú najšťastnejší, pretože sú slobodní. V lesoch húkajú, ťukajú do stromov, nádherne krúžia po oblohe a kladú vajíčka do cudzích hniezd. V mestách zas špinia kamenné sochy, naše vyčistené kabáty a kapoty vyleštených áut.
Galský kohút, maďarský turul, Orol tatranský i Hrušovského bocian. Picasova holubica s ratolesťou v zobáku, plechoví kohúti na strechách európskych radníc aj dvojhlaví fešáci na erboch mestských brán. Všetko symboly národných hrdosti, histórie, mieru a politického nevkusu . Formanova kukučka, Vtáci pána Hitchocka, či krása pohybov a melódií Labutieho jazera, ale i Plameniak Bugsyho Siegla, postavený v púšti. Diela, ktoré ľuďom prinášajú pocit pravého umenia, vyvolávajú zimomriavky po celom tele, nútia ich volať nekonečné "bravó"a zároveň vyrábajú balíky tých "najstatočnejších", amerických dolárov. Umenie vtáčie, ktoré nikdy neodlieta.
Ide mi srdce puknúť, keď si predstavím, že si už nikdy neoblečiem moju obľúbenú perovú vetrovku, neprikryjem sa mäkkou a teplou perinou a nedám si chutné volské oko s kuriatkami z podbanských lesov. Protivnej susede zmiznú kurie oká a pripití svadobčania , po polnoci, nebudú môcť tancovať kačací tanec. Futbal, ktorému fandím, sa bude hrať bez krídel, v školských družinách zmizne vtačie mlieko, v domácnostiach vodovodné kohútiky a mne sa budú ťažko lúštiť krížovky, pretože jedným slovom som si bol doteraz stopercentne istý a to, papagájom na tri, ara. A napokon najväčšia nespravodlivosť, vtákopysk. Ten chudák s tým síce nemá nič spoločné, ale kto mu za to môže, že má také blbé, ľahko infikovateľné meno.
Toto všetko si nesmieme nechať vziať ničím a nikým. Ani chrípkou z rodiska našich blšákových kšeftárov, ale ani unáhleným likvidátorom okrídlených krásavcov. Veď ten napokon by išiel sám proti sebe, pretože aj jeho anjel strážny má krídla.
